Každý kto niečo robí, robí aj chyby. Chyby sú prirodzenou súčasťou nášho učenia a často si za ne i zaplatíme. Ale poďme pekne po poriadku.
Absolvovanie prvej etapy Barborskej cesty nás tak naštartovalo, že ukrajujúc posledné kilometre trasy sme plánovali tú ďalšiu. Po vzájomnej konzultácii a zvážení všetkých okolností sme si prechod druhej etapy stanovili na 6. júna. Bolo takmer neuveriteľné , že nestabilný charakter počasia v priebehu týždňa s prehánkami a dažďom , sa v sobotu zmení na krásny slnečný deň, ako hlásali viaceré meteorologické predpovede. Aj z tohto dôvodu sme sa pripravovali na viaceré možné scenáre , dážď, chlad i vietor. Samozrejme dostatočné zásoby vhodných potravín, nápojov a výživových doplnkoch aby nám nechýbala energia. Druhá a šiesta etapa patria k najdlhším. Obe majú 27,6 kilometra. Čím však dvojka poriadne preverí kondíciu pútnikov sú dva stúpania . Z Harmanca na Kordíky a druhé ešte výdatnejšie je od Chaty nad Tajovom (770 m ), na Gӧrgeyho tunel, ktorý je vo výške 1143 m. Uspokojení kvalitným značením prvej etapy sme v príprave trochu podcenili detailné naštudovanie trasy. To bola práve tá chyba, za ktorú sme neskôr zaplatili.
Sobotné ráno bolo krásne , priam ako vystrihnuté dovolenkového katalógu. Plní energie a nadšenia sme vyrazili od Baziliky na Starých Horách k Studničke, ktorá bola našou prvou zastávkou. Toto miesto denne navštevujú ľudia z celého Slovenska i zahraničia. Má v sebe veľmi zvláštnu energiu, ktorú sme i my pocítili vo chvíľke ticha. Potom šup ho ďalej, smer osada Piesky. V dôsledku nedostatočného naštudovania trasy a prílišného nadšenia sme minuli odbočku na Piesky. Po dlhšom klesaní však osady stále nebolo a nás trklo, že niekde sme urobili chybu. Chybu, ktorá nás stála takmer hodinu času a dosť energie. Práve tá nám neskôr v stúpaní pod tunelom chýbala. Nevzdali sme to, vrátili sme sa. Po krátkom odpočinku v osade Piesky sme išli ďalej. Bola to naša chyba, ale i tak si myslím, že odbočka k osade by si zaslúžila minimálne takú tabuľku ako je napríklad pri odbočke ku Kolibe u sv. Krištofa, aj keď sa tam nečapuje.
Cestou ku kolibe vidím prvé vážnejšie kritické miesto. V bedekri sa píše , že sa miernym klesaním po lesnej ceste dostanete ku kolibe. My sme sa však dostali k hlavnej železničnej trati na Žilinu, neďaleko nevyužívanej železničnej zastávky Uľanka. Značenie sme tam nenašli žiadne a nebyť znalí miestnych pomerov , nevieme ktorým smerom sa pustiť. Aby ste sa dostali ku kolibe treba opatrne prejsť trať a mierne vľavo pokračovať spomínanou cestou ku Kolibe u sv. Krištofa.
Jedna rýchla káva, fotka a vyrážame ďalej. Vzápätí prechádzame druhým kritický miestom. Úsek trasy vedie popri frekventovanej ceste I/14 smer Martin. Plechové oplotenie Harmaneckých papierní nie je žiadna romantika, ale čo mi vadí viac je nebezpečenstvo , ktoré predstavuje hustá cestná premávka. Bola sobota ale osobné i nákladné autá len tak frnkali okolo nás. Určite by stálo za to nájsť iné riešenie tohto úseku.
Vydýchli sme si až po odbočke do doliny Cenovo. Asfaltová cesta z väčšej časti ukrytá v príjemnom tieni stromov, nás zaviedla až nad obec Kordíky. Napriek stúpaniu to bolo celkom v pohode. V Kordíkoch som ocenil najmä možnosť doplnenia zásob vody, pretože moja 2,5 litrová zásoba bola fuč. Mimochodom, celkovo som vypil 3,5 litra a to nebola nejaká horúčava. Nezabúdajte preto na dostatočnú zásoby vody.
Úsek z Kordík po Gӧrgeyho tunel dôverne poznám. Nespočetne krát sme ho dali s kamarátmi na bežkách v časoch keď sneh ešte nebol raritou. Vedel som , že od Chaty nad Tajovom po tunel sa riadne spotíme. Tak aj bolo. Sladko kyslý úsmev na tvári vyvolal cyklista , ktorý frčiac popri nás pribrzdil a prehodil : „Na vychádzke, na vychádzke , no pekne,“ Z fotiek pri tunely už vidieť viac únavu ako nadšenie. Svetlo na druhej starne tunela pre nás znamenalo najmä krátky oddych v altánku, občerstvenie a suchý odev pretože funkčné tričko som prepotil na nefunkčné. Posledných tridsať minút na Skalku nás potiahla vidina oroseného krígľa čapovanej plzne v penzióne Guldiner. Keď sme tam dorazili padla sánka, v súčasnom období zatvárajú o osemnástej hodine. No čo, urobili sme fotky a napili sa vody. Veď je zdravá.
Ďakujem mojim spolupútnikom Katke a Jankovi. Na trase to nie je len o poznaní seba samého, často aj o poznaní druhých. Napriek únave som mal z celého dňa výborný pocit. A prečo nie, veď to bola len taká dlhšia , tridsať kilometrová vychádzka.
https://www.nordicwalking.top/blog/item/87-trochu-dlhsia-vychadzka#sigProId70dcac1745
steve